Menšinovú úzkosť nosím v sebe od narodenia, hovorí Éva Bandor: Neznášam, keď si kolegovia robia srandu z nášho prízvuku

Ema a smrtihlav, Out, Kronika večných snílkov, dve Slnká v sieti – a najnovšie dráma Prameň, ktorá mala svetovú premiéru v hlavnej súťaži jubilejného 60. ročníka festivalu v Karlových Varoch a do slovenských kín prišla minulý týždeň. Herečka Éva Bandor v nej stvárnila jednu z postáv príbehu, ktorý otvára nevyriešenú kapitolu československých dejín – sterilizácie rómskych žien v 80. rokoch. V relácii Rozhovory so Zdenom Gáfrikom hovorila o štyroch rokoch nakrúcania, o hneve, ktorý v nej téma dodnes vyvoláva, aj o úzkosti, ktorú v sebe nosí od narodenia.

Že sa na Slovensku niečo podobné dialo, pritom netušila. „Mám päťdesiatpäť rokov a bola som úplne prekvapená, že som o tom nevedela vôbec nič," priznáva herečka. Keď ju režisér Ivan Ostrochovský s témou oslovil, reagovala prudko. Ten hnev v nej nevyprchal ani po rokoch práce na filme. Za tie roky totiž spoznala rómske komunity zblízka – v Rimavskej Sobote aj v Moldave nad Bodvou. „Pre nich je svätá vec rodiť dieťa. Rodina a deti sú na najvyššej priečke – a zobrali im práve to, čo je pre nich najdôležitejšie," opisuje. A dodáva bez okolkov: „Doslova si myslím, že to bola genocída."

Samotné nakrúcanie trvalo štyri roky a prinieslo aj celkom praktické obmedzenia. „Nemôžem si zafarbiť vlasy, nemôžem pribrať ani veľmi schudnúť," opisuje s úsmevom podmienky, ktoré mala priamo v zmluve a ktoré musela vysvetľovať aj tvorcom iných projektov.

Najosobnejšie tóny však zazneli pri téme, ktorú sama nazýva menšinovou úzkosťou. „Je v nás od narodenia, čudná vec, ktorej sa nevieme zbaviť," hovorí herečka, ktorá začínala v maďarskom divadle a pred piatimi rokmi sa vrátila na slovenskú scénu. Prečo dodnes nemá agenta, čo si myslí o odškodnení sterilizovaných žien na Slovensku a čo ju v profesii najviac drží pri zemi - aj to prezradila v rozhovore, ktorý si môžete vypočuť vyššie.